Kým ste, keď sa nikto nepozerá?

Keby som stála nahá v prázdnej miestnosti s bielymi stenami, bola by som iná, než bývam každý deň. A vy tiež. Nie som zástankyňou toho byť vždy a za každú cenu "sám sebou" a ku všetkým sa správať rovnako, tak to totiž nefunguje. Je v poriadku byť premenlivým na základe toho s kým a kde ste, čo máte a čo robíte. No myslím si, že je dôležité nezabúdať na to, kým ste, keď sa nikto nepozerá...


Zamysleli ste sa niekedy na tým, ako nás ovplyvňujú všetky veci a ľudia? Myslím si, že život každého z nás by vyzeral úplne odlišne, keby sme vlastnili iné veci, stretávali sa s inými ľuďmi či navštevovali iné miesta než doteraz. Len sa zamyslite nad tým, ako sa správate, keď ste so svojim otcom a ako s kamarátkou či manželom. Nie ste náhodou trošku iný človek v lodičkách než naboso? 

Totižto, v poslednom období som si začala všímať ako veľmi ľudia menia svoje správanie na základe toho, kde a s kým sú, čo majú oblečené, koľko majú pri sebe peňazí a kto sa na nich pozerá. A tiež si myslím, že je to tak v poriadku.
V živote totiž každý z nás plní veľké množstvo rolí. Ja napríklad som žena, dcéra, vnučka, sestra, suseda, snúbenica, kamarátka, majiteľka psa, šoférka, blogerka, novinárka na voľnej nohe, blondínka, knihomoľka, Bratislavčanka. 
Kedysi som bývala dievča, teenagerka, školáčka, študentka, brunetka, Skaličanka. 
Občas som turistka, zákazníčka, klientka, vizážistka, manikérka, spolusediaca, spolucestujúca, spolujazdkyňa, fanúšička či pacientka. 
Som tisíc a jedna rozličných rolí, ktoré denno-denne plním, rovnako ako vy. A každá z týchto rolí odo mňa vyžaduje niečo iné a pre každú z nich sú tie ostatné nepodstatné.


Podobne je to aj s vecami. Keby som nemala toľko ružových predmetov a miesto nich by som mala zelené, bola by som niekym iným. Keby som pozerala iné filmy, iné seriály, mala iných priateľov, robila iné veci. 
Napríklad, keď si prečítam knihu My deti zo stanice ZOO, cítim sa, akoby som ja sama mala absťák. Keď si obujem topánky s podpätkami, cítim sa vážnejšie, dôležitejšie a ženskejšie. Keď sedím v kuchyni u mamy, kým ona varí, mám zasa pätnásť rokov a nastupujem na strednú školu. Keď sa mi niekto za niečo vysmeje, som najškaredšia, najtučnejšia a najneschopnejšia na svete. Keď niekomu poradím či pomôžem, som užitočná rovnako ako keď produktívne využijem každú voľnú minútu dňa. Keď kráčam po ulici sama, som niekým iným, než keď zrazu niekto kráča oproti mne. Keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorých obdivujem, správam sa odlišne, ako keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí obdivujú mňa. A tiež keď rozprávam, som iná než keď píšem, naživo iná než pred kamerou.

Aby ste ma nepochopili zle, nie sú to žiadne obrovské rozdiely a často krát ich možno ani nie je možné spozorovať, pretože sa dejú len v mojom vnútri, nakoľko v každej role mám zo seba iné pocity. Preto tak veľmi rada bývam sama. A možno preto mi ľudská spoločnosť väčšinu času ani nechýba. Pretože niekedy ma aj na tú chvíľku zmení natoľko, že mne samej to prekáža. A nie je úplne najjednoduchšie nenechať sa uniesť. Pretože i keď pocity a presvedčenie majú veľkú moc, ľudské ego má väčšiu a funguje ako neviditeľný bábkar, ktorý ťahá za nitky našich osobností. 

Tak si teraz predstavte, že stojíte nahí v prázdnej miestnosti s bielymi stenami. Nič nemáte, nikto vás nevidí, nepočuje a ani nehodnotí a nesúdi. Vnímate len samých seba a to, akí ste. Tak akí ste? 


1 komentár

  1. Candy, ďakujem ti za tento článok, lebo to bolo to najlepšie, čo som za poslednú dobu v blogosfére čítala. ;) Tvoje slová nesú neuveriteľné množstvo pravdy a veľkej váhy. Stotožňujem sa s tvojimi myšlienkami a prosím, neprestávaj písať takéto úvahové články! :)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť