Svadobný denník: Nechám si svoje priezvisko?

Svadba je síce stále v nedohľadne, potrebujem si spraviť v niektorých veciach jasno predtým, ako sa pustíme do vážnych príprav. Ich súčasťou je totiž aj žiadosť o uzavretie manželstva, pred ktorou som si chcela ujasniť, ako sa chcem najbližšie roky volať.


Som ten typ človeka, ktorý všetko veľmi prežíva, aj maličkosti považuje za veľké veci a všetkému pripisuje o niečo väčší význam, než to skutočne má. A výnimkou nie je ani voľba priezviska po svadbe. Verím totiž tomu, že meno - alebo priezvisko - dokáže človeka ovplyvniť. Keď sa predstavíte a vyslovíte tie slová, ktoré vás svojim spôsobom definujú, hovoríte tým svetu ale aj sebe, kto vlastne ste. Ja som 22 rokov Barbaričová. To priezvisko som veľmi dlho nemala rada, neustále mi ho ľudia komolili, nepáčil sa mi jeho zvuk, nepôsobilo na mňa tak, ako priezviská iných ľudí. Postupne som si na neho zvykla, dozvedela som sa časť jeho príbehu, pôvodnú podobu (bola by som Barbaricsová, keby sa v minulosti nestalo to, čo sa stalo) a časom som si k nemu vybudovala vzťah. Dokonca som v banke a na úradoch rada žartovala, že si po svadbe nechám svoje a pridám k nemu priateľove. Bola  by som Dominika Baumgartnerová Barbaričová a potom by ešte len mali čo robiť pri vypĺňaní mojich dokumentov. Každopádne tým chcem povedať, že som si časom moje rodné priezvisko obľúbila natoľko, že predstava, že by som ho stratila - čo je vec, ktorú som roky chcela - mi pripadala naprosto neprípustná.


Pred istým časom som videla video od Nasklee, kde hovorila o tom, ako to so zmenou mena mala ona. Pri sledovaní tohto videa ma prepadol taký zvláštny pocit, že zmenou mena akoby stratím svoju doterajšiu identitu alebo čosi také. Na čom je perfektne vidieť to, ako veciam pripisujem väčší význam, než majú. Keď som sa o tom rozprávala s Gabkom, povedal mi, že jemu je to vlastne jedno a nech sa rozhodnem tak, ako mi to najviac vyhovuje. Tým mi to celé značne zjednodušil, no na druhej strane by mi asi pomohlo, keby mi podal širšie vyjadrenie :D 
Každopádne som začala premýšľať. Ja, rodený "overthinker". Celý ten proces trval veľmi dlho a počas neho mi v hlave napadli rôzne myšlienky, vybavovali sa mi rôzne názory a informácie. Ako sa -ová vníma, že mužovi patrím, ako -ová je koncovkou prídavného mena a tým pádom ma opisuje. Že zradím svoj rod (preboha, aký rod?!! Čo som, uhorská šľachta??!!), že bez koncovky nebudem Slovenka, že v mužskej forme to majú len celebrity... niekedy som až nechcela veriť tomu, čo sú niektorí ľudia schopní povedať, keď príde reč na tému priezvisko a jeho zmena. *facepalm*


Nakoniec som sa ale rozhodla. Držala som sa svojho pocitu a v podstate som sa rozhodla asi dosť intuitívne. Keby som toto rozhodnutie mala vysvetliť či obhájiť, asi by som nenašla dostatok vhodných argumentov. Viem, že za tým bude stáť veľa byrokracie a budem dookola počúvať "a prečo si si to dala takto?", na čo po tretej odpovedi stratím nervy a budem najskôr zlá (pretože neznášam, keď mám niekomu vysvetľovať svoje rozhodnutia!). Každopádne som sa rozhodla, že budem Dominika Baumgartner. Bodka.

3 komentáre

  1. Skvelý post! :) Ako som to mala ja, už vieš, tiež som ale mala nakoniec už len dilemu či Dzvoník, alebo aj s -ová, ale povedala som si nakoniec, že ostanem verná slovenskej alternatíve a budem -ová. To meno je v zahraničí tak či tak takmer nevysloviteľné, takže sa viac trápia s DZV ako s koncovkou ová :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Krásný článek :) Já jsem jednou zvědavá sama na sebe jak se rozhodnu s příjmením :D

    LITTLE THINGS FOR EM

    OdpovedaťOdstrániť
  3. PERFEKTNE !!!!! Som citala a hltala vety a dufala, ze na zaver padne toto rozhodnutie. Perfektne to znie spolu s Tvojim krstnym menom, parada!!!!!!!!!! :)))

    OdpovedaťOdstrániť