D E M O T I V Á C I A

Odkedy som sa začala sústrediť na svoje telo, začala som si uvedomovať mnoho nových vecí a približne rovnaké množstvo vecí som konečne schopná priznať sama pred sebou. 
Odkedy som napísala TEN článok, v mojom živote nastalo mnoho zmien týkajúcich sa jedla, pitného režimu, no najmä mojich myšlienok. Nie je však možné motivovať sa raz a nadobro. Motivácia je totiž ako to jedlo - aby ste boli sýti, musíte jesť pravidelne. Neuveriteľné množstvo vás mi písalo, že som vás motivovala a že sa po mojich slovách zmenilo vaše premýšľanie a postoj k vlastnému telu, čo ma nesmierne teší! V posleldných niekoľkých týždňoch som si ale začala uvedomovať krutú pravdu.

Pribrala som. Od puberty, od strednej, od vysokej, od minulého roka, od januára. Mám pocit, že priberám neustále a to ma demotivuje, pretože nevidím žiadne výsledky mojej snahy, čo nakoniec vedie k tomu, že sa vzdávam a ďalej sa už nesnažím. Nechcem sa snažiť, pretože to považujem za zbytočné. 
Nelíčim sa, neupravujem si vlasy, nosím staré tepláky a voľné tričká, pretože do tohto oblečenia sa zmestím. Zasekla som sa vtedy, keď som si chcela obliecť rifle, na ktorých som minulý rok mala voľný pás a dnes ich nepretiahnem cez stehná. Zasekla som sa , keď som si uvedomila, že nestihnem schudnúť do šiat, o ktorých som prehlasovala, že ich budem mať oblečené na koncerte Lany Del Rey. A zasekla som sa vtedy, keď som si obliekla iné šaty, kúpené minulé leto, ktoré mi boli akurát a teraz v nich vyzerám ako jaternička. Zasekla som sa tak ako sa zasekáva každý a aby som zahnala smútok, išla som do McDonald´s na nugety, Royal, veľké hranolky a čokoládový Sundae a celý čas som sa snažila prehlušiť svoje výčitky svedomia tým, že som si opakovala, že som tam dva a pol mesiaca nebola a jedenkrát mi to neublíži. 
A viete čo? Mojej váhe to možno až tak neublížilo, no mne áno. Sklamala som samú seba.

Tak som premýšľala, kedy toto celé začalo. Doteraz som totiž tvrdila, že som pribrala takmer 30kg, pretože mi Gabko začal variť. Pred takmer ôsmimi rokmi. Potom som hovorila, že je to kvôli tomu, že sa mi po puberte spomalil metabolizmus. To bolo v čase, kedy som si po troch rokoch prezerala školské fotky z gymplu a uvedomila som si, že som vtedy vôbec nebola taká tučná, za akú som sa v tom čase považovala.



A vtedy som si to všetko dala dokopy. Začalo sa to na základnej škole. Vždy som bola silnejšia, no okolo trinástich som začala cvičiť, lebo ma to bavilo. V detskej izbe som pre zábavu robila denne niekoľko jednoduchých cvikov, ktoré som našla v časopise Bravo Girl. A pripadala som si tučná. Pretože môj otec neustále nemieste rýpal, že mám veľkú pneumatiku. Pretože som sa nepáčila chlapcom. Pretože moje kamarátky - a teraz žiadnu z nich nechcem uraziť - v tom čase nemali prsia ani boky a ani zadok. Ja som to všetko mala a oproti nim som bola, no, väčšia. Verila som, že je to zlé, že máme byť rovnaké. Neuvedomovala som si, že telá každej jednej ženy na tejto planéte sú odlišné. A tak som s cvičením prestala. Jednoducho som vo svojej hlave bola tučná, moje cvičenie som videla ako zbytočné a neúčinné a prestala som. A takto to pokračovalo ďalej.
Pomaly som priberala ale cítila som sa rovnako. Zhoršovala sa mi síce kondícia a postupne som slabla, no nevidela som to. Pretože som sa na seba pozerala každý deň. 
Keď sa na seba človek pozerá do zrkadla, natočí sa tak, aby mu bol ten pohľad príjemný a málokedy sa vníma ako celok. Vidí si tvár, potom prsia, potom brucho (ktoré inštinktívne zatiahne), boky, nohy... a keďže to vidí denno-denne, nevšimne si, že sa mení. Priberá. Nevidí, ako veľmi. K tomu som si stále hovorila, že cvičiť nebudem, pretože to u mňa nefunguje. 
V skúšobných kabínkach sa uteším, že tam vyzerá príšerne každý, pretože to vidím a čítam všade na internete. Na fotkách vyzerám hrozne, pretože to bol zlý uhol, mám zlý deň a nie je dobré svetlo. Veď keď sa odfotím sama na mobil, zhora a je mi vidno len tvár, mám len jednu bradu a pevné tvárové kontúry. Ja sa necítim zle, nikto mi nehovorí, že som pribrala (prečo by mali, však?) a ja si ďalej žijem svoj život s tým, že je všetko v pohode, vždy som bol tučná, som tučná a aj budem, pretože sa nemením, stále mám trinásť a cvičenie je u mňa neúčinné.

A potom sa v roku 2018, vo svojich dvadsiatich troch rokoch - dnes presne - pozerám na fotky spred siedmych, štyroch či dvoch rokov a vidím, že to, s čím som celý čas žila, bol jeden veľký omyl. Ja som sa síce prijala, no prijala som sa teraz. Neprijala som to, kým som bola, ako som sa začala zanedbávať a čo všetko som prehliadala. Začala som si uvedomovať tie sústrastne pobavené pohľady ľudí na ulici. Neprijala som to, že moja myseľ zostala v mojich trinástich, v tom prekliatom roku, kedy sa to celé dojebalo. A všetko sa to deje teraz. Každý deň, kým dýcham, píšem, nakrúcam, som alebo nie som s vami. Ale som so sebou a s týmto vedomím musím žiť a bojovať. 

Sedím tu a viem, že už nikdy nebudem mať postavu, akú som mala v pätnástich, no som rozhodnutá mať ju lepšiu. Nesklamať to dievčatko, ktoré je vo mne a stále verí, že síce je krásne, no môže byť krajšie. Silnejšie. Sebavedomejšie. Šťastnejšie.

PS: Plačem.
PPS: Váha neurčuje krásu.
PPPS: Musím to dokázať kvôli sebe. 
PPPPS: Všetky malé rifle som zbalila a odniesla preč.

3 komentáre

  1. Naozaj chápem tvoju frustráciu. Niekedy sa v živote snažíme a aj tak máme pocit, že to nikam nevedie.
    Nechcem ti tu písať rady, že čo by si možno ďalej mala skúsiť. Po prvé, nie som práve človek, ktorý by ti mohol radiť. Po druhé, každý z nás je iný a u každého funguje niečo iné. A po tretie, myslím, že ani sama nechceš teraz od ľudí počúvať rady čo máš robiť, pretože si šikovné dievča, ktoré si informácie nájde aj sama.
    Treba jednoducho veriť v samú seba, podľa mňa si krásna mladá dáma, ktorá dokáže všetko, čo si zaumieni. Chce to len čas a pevné odhodlanie. My ostatní už v teba veríme.
    A je úplne v poriadku sa občas cítiť presne takto, ako to popisuješ v tomto článku.
    Držím ti veľmi palce!

    netrhajte (k)vety

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti veľmi za takto úžasne milý komentár ❤️

      Odstrániť
  2. je velmi dobre,že sa do toho dáš.horšie by bolo,keby ťa do toho dotlačili zdravotné problémy.ako píšeš,nie je méta mať velkosť xs,ale byť zdravo štíhla.nejaký ten tuk človek potrebuje mať.držím ti palce a odporúčam skupinu na fb fitnes motivation,nájdeš tam stovky ludí,čo bojujú s váhou a úspešne..rady recepty a pod.

    OdpovedaťOdstrániť