STRES: Môj príbeh a cesta k pokoju

Poviem vám o sebe niečo, o čom ešte neviete a dlho som si myslela, že ani vedieť nebudete. K napísaniu tohto článku ma motivovala Weleda a jej aktuálna kampaň #viacradosti, ktorá je zameraná na stres, jeho účinky, možnosti ako mu predchádzať a ako ho zmierniť. Okrem  toho si tiež myslím, že by som niekomu z vás mohla svojim príbehom pomôcť a preto som sa rozhodla, že vám ho napíšem.
Ako pravdepodobne viete, stres je v najzákladnejšom vnímaní možné rozdeliť na dobrý a zlý. Ten dobrý je prirodzenou reakciou tela na podnety, ktoré vyvolávajú potrebu utiecť alebo bojovať, čo v nás zostalo ešte z čias našich pradávnych predkov a dokáže nás vyburcovať k vynikajúcim výkonom v práci, športe či súkromnom živote. Zlý stres je taký, ktorý trvá príliš dlho vo veľkom množstve a v závere má veľmi negatívne následky na ľudskú psychiku a, samozrejme, aj fyzické zdravie. Ja vám dnes napíšem o tom druhom...


Ak by ste sa spýtali kohokoľvek z mojich najbližších, vedel by vám tiež porozprávať, aký problém so stresom mám. Úprimne nepoznám nikoho zo svojho okolia, kto by si prešiel niečim podobným, no zároveň som si istá tým, že existuje mnoho takých ľudí, ktorých príbeh sa od toho môjho až tak veľmi nelíši.
Celé to začalo na základnej škole (i keď moja mama by pravdepodobne povedala, že ešte v škôlke, no až tam moja pamäť, žiaľ, nesiaha). Čo bolo skutočným spúšťačom môžem len hádať a ja hádam môj druhý a posledný pobyt v škole v prírode, kam som šla, ak sa nemýlim, niekedy v piatej alebo šiestej triede. Či to tak bolo alebo nie s istotou povedať neviem, v každom prípade to malo za následok to, že odvtedy som sa neskutočne bála kamkoľvek ísť. Pamätám si totiž, že sa mi tam vôbec nepáčilo, veľmi som plakala a chcela som, aby ma rodičia zobrali domov. Málo som jedla, bolo mi veľmi zle od žalúdka, no to kľúčové bolo, že keď sme šli na túru a ja som veľmi potrebovala ísť na WC, moja triedna učiteľka, na ktorú dodnes spomínam len v zlom, mi škaredo vynadala a jednoducho mi nedovolila ísť. Môže sa to zdať ako hlúposť, no odvtedy nedokážem cestovať bez toho, aby som vedela, že budem môcť ísť na toaletu. Kvôli tomu neznášam dopravné zápchy, zaseknuté výťahy,  obchody, cestu v MHD, výlety, stanovačky a mnoho iných bežných aktivít... Jednoducho čokoľvek, kde by mohol nastať problém s návštevou toalety a už len predstava, že taká situácia môže nastať, mi spôsobuje neskutočné kŕče a nevoľnosť - jedny z najbežnejších príznakov stresu.


Keď hovorím o nevoľnosti... Na základnej škole sme nemali vôbec dobré vzťahy. Neustále sme sa hádali, skupinkovali a bojovali so sebou až do takej miery, že v spomínanej škole v prírode došlo k reálnym fyzickým a slovným útokom. Medzi dievčatami. Od šiestej triedy som nemala žiadnu „BFF“, s ktorou by som to všetko zvládala, bola som na to v podstate sama, i keď som s mnohými spolužiakmi vychádzala dobre a dodnes sme viac než dobrí kamaráti. No ale predstavte si hodiny telocviku. V mojej koži - v koži niekoho, kto nikdy nebol pohybovo zdatný a v tom čase nevedel poriadne spraviť ani kotúľ vpred. Áno, hádate správne. Začala som sa báť chodiť do školy. Mala som rada matematiku (prekvapenie!) a predovšetkým geometriu, milovala som angličtinu, no kvôli telesnej... kvôli telesnej som každé ráno pred odchodom z domu zvracala. Došlo to až do takého štádia, že ma to začalo upokojovať a zvracala som nasilu a až potom som dokázala odísť z domu. Keď to nešlo samé, tak som si pomohla, metód som poznala viac ako dosť. Nezvracala som jedlo, len vodu, sliny, žlč a v asi troch veľmi ťažkých ránach aj trochu krvi (tak a je to vonku, konečne som to dokázala povedať verejne!). Neviem vám povedať, ako dlho tento stav trval, no bolo to viac než jeden školský rok. A, popravde, nepomáhali ani pravidelné návštevy lekárky či psychologičky, ku ktorej som chodila - ak si dobre pamätám, no istá si nie som - asi dva roky.

Keď som nastúpila na gympel, prešlo to akosi samé, čo bolo pre mňa jednoznačným signálom toho, že nešlo o vážnejší problém, ale čisto-čiste len o dopad stresu. Teda, nie úplne samé, aby som bola presná. V tom čase už som bola s Gabkom a tiež som si našla kamarátov, no najmä kamarátky. Predovšetkým jednu, ktorej priateľstvo mi pomohlo najviac. Všetko bolo spontánne a prirodzené až som si spontánne po čase uvedomila, že už nemám problémy. Nemám strach ísť do školy a som spokojná. Škola ma bavila a i keď sme medzi sebou v triede mali nezhody (kto nemá?) a ja som ich celkom dosť prežívala, mala som tých ľudí veľmi rada a opäť, s mnohými som doteraz kamarátka. A chýbajú mi, veľmi!


Ďalší zlom ale nastal na vysokej. Tam sa tomu stresu človek jednoducho nevyhne a aj keď sa mi už nedialo to, o čom som vám písala, prišli iné zdravotné problémy. Zrazu sa u mňa vyskytol atopický ekzém, ktorý podľa niekoľkých zdrojov môže vznikať aj z nadmerného stresu. Mala som ho na rukách a to až v takom rozsahu, že sa ma niekoľko ľudí spýtalo, či mám popáleniny. Moja koža bola krvavá, mokvala, hnisala, trhala sa a neznesiteľne svrbela a pálila. Jednoducho FAKT nič pekné (no osobne si nemyslím, že by to vyzeralo až ako popáleniny). Dokonca môj stav zaujal aj nášho psíka Luckyho, ktorý mi ruky pravidelne oblizoval, čo mi, prekvapivo, do istej miery dosť pomáhalo zmierňovať príznaky, no najúčinnejšie bolo aj tak more a dovolenka v Chorvátsku. Postupne sa mi v priebehu asi dvoch rokov ekzém stratil a aj keď ma stále občas ruky svrbia a medzi prstami mám ľahšiu formu tohto ekzému, nedá sa to ani len porovnať s tým, ako moje ruky vyzerali pre rokmi. Dokonca myslím, že niekde na starom blogu by na niektorých fotkách swatchov mohli byť vidieť nejaké stopy hojacieho sa „atopáku“, no šlo by len o minimálne zlomky toho, čo som nikomu nechcela ukazovať...

Posledná veľká „rana“ na moje zdravie spôsobená stresom bola strata sluchu. Áno, presne tak. Začalo to v období, kedy sme mali v letnom semestri trinásť skúšok. Začala som mať pocit, akoby som mala zaľahnuté v uchu, čo ale časom prerástlo až do stavu, kedy som v oboch ušiach počula rôzne pískanie, šumenie a  hučanie... Ťažko sa to opisuje niekomu, kto to nezažil, no na jednej strane som počula toto, zároveň som veľmi zle počula reálne zvuky okolia ale paradoxne som bola citlivejšia na hluk. Sú to ale učebnicové príznaky toho, čo mi bolo. Diagnostikovali mi jednostrannú percepčnú poruchu sluchu, to si pamätám dodnes veľmi dobre. Chodievala som na infúzie, kde som okrem môjho lieku dostávala aj hydrokortizol (tuším sa to tak volalo), na ktorý som zle reagovala, no vtedy som nevedela, že je to tým, takže som k tomu všetkému mala tak príšerné závraty trvajúce aj niekoľko hodín, že som počas nich nedokázala sama chodiť ani ísť na toaletu a opäť som zvracala, pretože sa so mnou jednoducho točil celý svet. Veľmi som sa bála, že tak budem musieť žiť naveky a že prídem o sluch úplne, pričom budem stále počuť tie hnusné zvuky, pretože lekári mi nepodávali takmer žiadne informácie a navyše som musela podstúpiť MRI pre podozrenie na nádor v labyrinte (čo je časť orgánu ucha v mozgovej časti hlavy). V závere sa mi po nejakom čase, absolvovaní liečby a spravenia si trochu poriadku v hlave môj stav zlepšil, príznaky zmizli, MRI bolo na nádor negatívne, spravila som všetky skúšky a prišlo sa na to, že to všetko bolo opäť len v dôsledku nadmerného stresu.


Tak to je môj príbeh stresu. Posledné problémy, tie s ušami, som mala v roku 2016. Odvtedy mi len niekoľkokrát nebolo dobre od žalúdka, no to je skutočne najmenej, čo mi môže stres spôsobovať. Moja mamina hovorí, že si za to môžem sama a ja s ňou do istej miery musím súhlasiť. Nikdy som totiž prevenciu a zmierňovanie stresu nebrala tak vážne ako od tej jari pred dvaapol rokmi a dodnes na ňu nekladiem taký dôraz, aký by som mala.

Moja cesta k pokoju je teda stále neúplná a mám pred sebou ešte veľa krokov, ktoré musím podstúpiť, aby som bola v úplnej pohode a nepodliehala tak veľmi niektorým situáciám. Snažím sa robiť čo je v mojich silách a v posledných niekoľkých mesiacoch som dokonca zistila, že pracovať pod stresom nie je v konečnom dôsledku až tak zlé. Ak je to časový stres a taký ten chaos, ktorý keď sa vyrieši, všetko sa dokončí a dotiahne do úspešného konca, prinesie úžasný pocit úľavy a zadosťučinenia. Ten stres mám rada a skutočne ma motivuje k lepším výkonom.
Nechcem ho tým nijak obhajovať, stále je to negatívny vplyv, no na všetko sa dá (a treba vedieť) pozrieť aj z tej pozitívnej stránky. A napriek tomu, že si to dosť odnáša moje stravovanie, pitný režim či veľmi veľakrát moja pokožka, už to neberiem tak tragicky, pretože som sa postupne naučila ako stres zmierňovať, riešiť jeho následky a ako nad ním prevziať kontrolu namiesto toho, aby on kontroloval mňa. A čoskoro sa dozviete aj o tomto všetkom!


PS: Hlavne žiadnu ľútosť! Som v poriadku, je mi lepšie ako kedykoľvek doteraz, pracujem na ešte výraznejšom zlepšení a chcela som len, aby ste vedeli, že ak prechádzate niečim podobným, nie ste v tom v žiadnom prípade samy!!! 

5 komentárov

  1. Pekne napisany clanok, azda vsetci sme si podobnym (niekedy v mensej forme, niekedy vo vacsej forme) presli. Mrzi ma cim vsetkym si si musela prejst pocas studia od zakladnej az po vysoku, no bohuzial je to realita dnesnej doby a ako decka stym vobec nevieme bojovat pricom najhorsie je ze nam ten pocit vela krat zostava este dalsie dlhe roky. Pevne dufam, ze uz sama vies ako so stresom a zlymi vplyvmi okolo teba bojovat. Drzim paste i nadalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Na článok som klikla s úsmevom a "stres? ten ja veľmi dobre poznám", no veľmi rýchlo sa to zmenilo. V prvom rade ma veľmi veľmi mrzí, čím si si roky musela prechádzať, no akosi sa vo mne budí aj hnev - prečo neexistuje nejaká pomoc, akákoľvek? Neviem si síce teraz veľmi predstaviť, ako by taká prevencia fungovala, no je smutné a hrozné, ako ďaleko to zašlo u teba. No jediné, čo asi teraz ostáva, je dúfať, že sa školský systém nejako zmení a budúce generácie už nebudú musieť bojovať, ako ty ❤
    BEE A CHANGE // Facebook Page // READ ABOUT "AKO VÁNOK BY MYLO"

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Zlatinoooo! Áno, viem, že píšeš, že žiadna ľútosť, ale mne to nedá. Je to naozaj strašné, čo s človekom dokáže stres a veľmi ma mrzí, že máš až takúto vážnu skúsenosť. Je však pravda, že si za to v podstate môžeme sami, sama to dobre poznám. No keď sa psychické veci začínajú prejavovať vo fyzických, vieš, že je zle. Vtedy treba zvoľniť alebo úplne prestať s tým, čo stres vyvoláva, lebo nič, naozaj nič na svete nestojí za to, aby sme si dokafrali zdravie...

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Článek se ti fakt povedl, přínosný bude pro spoustu lidí :) se středem se taky často setkávám, ale za tu dobu už jsem se to naučila eliminovat. Ale teď trochu mimo.. chválím tričko, pro HP fanatika jako jsem já, je to skvělý kousek :3

    MagicBeautyLife

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Dost silný článek! Jsem ráda, že jsi s tím přišla ven! Stres je zákeřný nepřítel a můžu ti o něm povídat! Jsem ráda, že jsi konečně v pořádku a dlouho budeš ♥ Jsi silná a hlavně neporazitelná! Na základku tady moc nerada vzpomínám.

    allaboutcandyslife


    OdpovedaťOdstrániť