I CAN´T ADULT TODAY

„Zlato, keď stojíš, nepodáš mi z tašky firemný mobil?“ volám na Gaba z postele.
„Neviem ho nájsť,“ hovorí cestou ku mne s mojim ružovým batôžkom v rukách.
Ja automaticky siahnem tam, kam si ho vždy ukladám, skontrolujem, či mi nepísal alebo nevolal niektorý z klientov a položím ho na stôl.
„Kedy sa to stalo?“ pýta sa ma.
„Čo kedy sa stalo?“
„Kedy sa nám stalo 'Podaj mi firemný mobil', kedy sme dospeli?“
„Hm, asi niekedy v priebehu posledných ôsmych rokov...“

To bolo 1. apríla - v deň, kedy Gab oslávil svoje 24. narodeniny. A mne v tej chvíli došlo, že o chvíľu to čaká aj mňa a že ako neskutočne rýchlo ten čas vlastne letí. Ešte včera sme mali pätnásť a dnes už riešime klientov, úver na auto, nájom, zvyšovanie cien energií a večne plný diár. Dnes už sme dospelí. 


Už odkedy si pamätám som sa na tento vek tešila. Keď som bola mladšia, predstavovala som si, že o tomto čase budem vydatá, budem mať dobre platenú prácu svojich snov, krásne drahé auto a budem mať svoj život úplne pod kontrolou. To bolo v čase, keď pre mňa boli deviataci vyspelí a zodpovední ľudia, navyše na najlepšej ceste k splneniu podobných snov.
Možno preto teraz v sebe zvádzam vnútorný boj medzi tým, že som ešte veľmi mladá, mám pred sebou celý život a môžem to všetko spokojne stihnúť za takých 10-15 rokov a tým, že mnoho ľudí v mojom veku skutočne žije taký život, aký som si pred rokmi vysnívala. Viete v čom je ale rozdiel? Že ja by som taký život teraz nechcela.
Vyhovuje mi, že so zásnubným prsteňom na ruke zaspávam objímajúc plyšového somárika z Macka Pú. Páči sa mi mať plný diár a riešiť klientov a zároveň po večeroch pozerať rozprávky pre deti z Jetixu. Teším sa z toho, že má práčka funkciu, vďaka ktorej doperie moje ružové tričko s buldočkom s korunkou a tepláky s jednorožcami v čase, v ktorom potrebujem. Zároveň som rada, že mávam niekedy toľko roboty, že nestíham tú práčku ani naložiť, nie to ešte nastaviť čas, kedy má doprať. A aj keď od dvadsiatich bývam tu v Bratislave a teším sa z toho, že mám(e) vlastnú prenajatú domácnosť, som naozaj vďačná za to, že sa môžem kedykoľvek obrátiť na maminku s prosbou o pomoc, radu, či recept na omáčku.


Naozaj sa rada cítim dospelá (a tak trochu ma hnevá, keď mi neznámi ľudia na ulici bezdôvodne tykajú) a stopercentne viem, ako chcem, aby môj život vyzeral o desať rokov (alebo skôr ako nechcem, aby vyzeral?), no na druhej strane prežívam mnoho takých dní, kedy by som sa najradšej ukryla pred celým svetom v rodičovskej obývačke, s vankúšom a perinou s Disney obliečkami a pozerala Macha a Šebestovú na kazete. To som, mimochodom, robila najradšej, keď som bola ako dieťa chorá... a tiež som od maminy vždy dostala novú omaľovánku a farbičky :)♥
Myslím ale, že všetci občas prežívame také tie dni, kedy sa jednoducho necítime na to byť dospelými, kedy chceme, aby celý svet vedel, že jednoducho „dnes nie, dnes nie som dospelá“ (som inak veľmi rada, že som pre podobné prípady objavila ten správny hrnček od Sass & Belle na biano.sk!♥).  V poslednom čase ma vtedy pravidelne prepadne chuť postaviť si bunker z perín a diek, skryť sa doň s notebookom, knihami a časopismi, vypnúť oba mobily a byť tam len tak sama. S hrnčekom „kakauka“, pretože aj ten čaj je zrazu akýsi veľmi dospelý...



Nechápte ma zle, ja si veľmi dobre uvedomujem to, čo som písala už vyššie - že som skutočne mladá - no občas mávam jednoducho pocit, že ma to všetko akosi zastihlo nepripravenú (i keď, dá sa na dospelosť vôbec pripraviť?). Veľmi rada by som vedela, že nie som sama, kto má podobné pocity, že to tak vníma občas každý a že je to bežné... No ja mám tak nejak pocit, že ľudia, ktorých stretávam sú „deviataci“ a vždy presne vedia, čo, kedy a ako treba spraviť, aby všetko klapali a majú to jednoducho pod kontrolou.

A viete, kedy ma to prepadne najčastejšie? Keď viem, že som niečo poriadne pohnojila. Povedala som niečo, čo som veľmi rýchlo oľutovala. Spravila som niečo zle a niekto druhý to musel zachraňovať. Pozrela som si niektoré z mojich starších videí či článkov a uvedomila si, aké názory som už, žiaľ, verejne prezentovala. Alebo aj súkromne. Pokojne len sama pred sebou...
Viete, ľudia sa menia. Každý jeden deň. Menia sa aj ich názory a je to v poriadku. Ja sama viem pochopiť, keď niekto niečo v minulosti povedal a už si to nemyslí a necíti to tak. No pri sebe to neviem a vtedy sa chcem skrývať do ulity. Ale to už je asi myšlienka na iný článok, čo poviete?




8 komentárov

  1. Úplne súhlasím s tebou a tento článok je vážne krásne napísaný ! :)

    S LÁSKOU, TORILINKA 💕/ @Torilinka


    OdpovedaťOdstrániť
  2. tak toto je top článok! úplne vystihuje moje pocity, ktoré som si mimochodom myslela, že mám iba ja, a že som nejaká divná :D ale teraz viem, že je nás určite viac, a že aj keď sa ti niekto možno zdá sebaistý a že má veci pod kontrolou, tak prežíva to isté čo ty :) tiež mám niekedy chuť skryť sa pred svetom dospelých alebo sa vrátiť 10 rokov dozadu a zažívať detstvo a bezstarostnosť ešte raz :) skvelý článok!!!
    MakeupbyVeo

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja tak milujem tento kecací typ článkov! Parádička. :) A hrnček je úžasný, hneď by som po ňom skočila, ale nemôžem podporovať svoju hrnčekovú úchylku. :D Na margo témy dospelosť, je to ťažké. Mega ťažké. Ale úprimne mám ten status dospeláka rada.

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Spomínam na to obdobie otázok dospelosti, a bolo to presne v tom veku keď som mala 23/24. Teraz mám o 4 viac (to slávne obdobie "ku tridsiatke") a uvedomila som si, že sa už nad tým asi ani nezamýšľam. Možno som si zvykla byť dospelá? Možno bolo vtedy na mňa toľko nových vecí, že som bola z toho mierne v šoku? Alebo som odhodila tie pomenovania dospelosti a zostalo "len" moje skutočné ja, ktoré tu bolo keď som mala 3 roky, 10, 23 alebo teraz, no stále to je to moje skutočné ja, ktoré nepočíta roky...? Pardon za dlhý komentár, ale dokázala si svojim článkom to, aby som sa trochu zamyslela.. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. ach úplne tomuto celému rozumiem. ale úprimne nikdy o sebe netvrdím že som dospelá - aj keď sa o seba + domácnosť starám. no čím dlhšie môžem tvrdiť, že som ešte malé dieťa tým asi lepšie haha. a práve teraz prežívam to obdobie, že by som si najradšej postavila bunker a celému svetu tam vonku povedala, že dnes to asi nepôjde, že dnes sa iba hrám a nemám čas ani náladu na povinnosti.
    Ivana xx

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Výstižne napísané. Tiež občas zažívam tieto detské dni, kedy jediné čo potrebujem je môj leňochodí župan a šálka dobrého kakauka a samozrejme animáky... Občas to inak proste nejde.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Tvoje články jednoznačně miluji! Teď jsem v takovém frmolu, že mi fakt na blogu chybí, kde si vypisuji svoje pocity a dost mi to mrzí!

    Napsala jsi to fakt výstižně ! ♥

    OdpovedaťOdstrániť