PRÍBEH PRVÉHO JÚNA

Už v máji som sa rozhodla, že jún bude výnimočný. ´Je to predsa môj mesiac!´, hovorila som si neraz vzdorovito v hlave. Privlastnila som si ho už dávno, veď som predsa júnové dieťa a kto iný by naň mal mať väčší nárok ako ja, no nie?! (povedala naoko zlostne s prekríženými rukami... no, len si to predstavte)
Preto vám je už určite viac než jasné, ako veľmi som sa tešila na jeho začiatok a mala som skutočne veľké plány. Prvý jún je totiž pre mňa už niekoľko rokov niečo ako Nový rok. Prvý deň niečoho nového, nový začiatok, čistá strana... blabla.


Tento rok vyšiel prvý jún na sobotu. Môj deň sa začal v posteli. Doslova... a keďže tento blog číta aj moja mama, zvyšok naznačím vševraviacim žmurknutím.
Potom, keď som okolo desiatej Gabka vyprevadila do práce, bola som odhodlaná pustiť sa do všetkých tých vecí, ktoré som si naplánovala. Zrazu mi ale došlo, že tých vecí je akosi veľa, ja neviem, čím mám začať, a tak som sa prichytila ako nesústredene pobieham po našich 27m² a neviem čo so sebou. 
Najprv určite musím vyvesiť práčku (=opranú bielizeň to je jasné), ktorú som si nastavila ešte v máji (haha, všakáno?!), aby doprala ráno o deviatej, čo bolo pred hodinou. Určite ale nebudem rozkladať sušiak, kým nemám povysávané, to by mi zavadzal. No, ale vysávať tiež nemôžem, pretože chcem najprv vymeniť plachtu a ustlať a to určite z postele vypadne niekoľko omrviniek z toho chleba s maslom a tuniakom, čo som tlačila ešte večer o jedenástej. Načo ale budem meniť plachtu skôr ako spravím poriadok s rastlinami, veď určite natrúsim nejakú zeminu aj na posteľ, keďže je pod oknom, na ktorom mám kvety... A už vôbec by som nemala robiť nič, než vyvenčím psa!

Máte pocit, že postup činností je tým pádom úplne logický? Ja tiež. TERAZ! V sobotu dopoludnia som to všetko robila úplne chaoticky a i keď jedno po druhom, vždy to boli aspoň dve činnosti naraz. 
Nevadí, spravila som... No a keď som sa chcela vrhnúť na zvyšok mojich úloh, niečo sa zlomilo a ja som sa zrazu váľala v posteli so seriálom a starými časopismi, ku ktorých prečítaniu som sa definitívne zaviazala v poslednom článku. Niekde medzi tým som síce zavolala klientke a vyvesila štyri práčky, ale aj tak...
A tak mi ten deň utiekol ani neviem ako a k sebe som prišla niekedy o ôsmej. Keď sa ochladilo, pretože to bol mimoriadne teplý deň!

Zrazu som faktúrovala, varila Rufusovi cestoviny, sebe nový recept na omáčku na špagety (inak výborný, ten vám niekedy prezradím!) a gél na vlasy z ľanových semiačok. Utierala som prach v kúpeľni, organizovala veci v predsieni, umývala piaty krát riady...


Bolo asi pol desiatej, keď som stále ešte odhodlaná išla s Rufusom na večerné venčenie a svedomito som spred dverí vzala aj sáčok s odpadkami, ktorý som si tam nachystala asi o dve hodiny skôr. V hlave som mala jasný plán, ako budú prebiehať najbližšie chvíle a čo všetko ešte stihnem, aby som mala pred zaspaním pocit užitočnosti a produktívnosti. Také to ´At the end of the day...´, veď viete. 
Napriek tomu, že Rufusa mávam zo zásady na flexke (navíjacie vodítko, pozn. pre nepsíčkarov), dobehla som ho až za domom, pretože naša flexka je prekvapivo dlhá. A tam, čuduj sa svete... 

...no, takto, odkedy si pán - ktorý na parkovisku za našim domom vyberá poplatky za parkovanie (ale nie od nás, lebo sa kamoší s Rufusom) - kúpil novú búdku vybavenú televízorom, mikrovlnkou a chladničkou (viem to, pretože ako som písala, kamoší sa s Rufusom), začali sa na tom parkovisku diať veľké veci. Okrem toho, že soboty a nedele už nie sú pre bežných ľudí zadarmo, ako to bývalo celé tie roky doteraz, naskytol sa mi v ten večer úžasný pohľad na to, ako sa obrovský slovinský autobus snaží opatrne zacúvať na to parkovisko medzi päť ďalších, ktoré tam už stáli. A to som dovtedy mala pocit, že sa tam zmestí sotva dvadsať áut! No ale to, že mám zlý priestorový odhad časom zistíte tak, ako to stále nanovo o sebe zisťujem aj ja. Ale parkovať viem! Väčšinou...


A tak som tam tak stála, čakala na Rufusa, kým si vybaví a vnímala prítomný okamih (vzájomne sme sa ale nerušili, veď máme dlhú flexku). Na moje vlastné prekvapenie, napriek tomu, že som stála pri bratislavskej štvorprúdovke, ktorá bola v tú sobotu mimoriadne frekventovaná, som dokázala vo vzduchu rozpoznať vôňu leta. Teplý vzduch a vlhká tráva - presne tak to tam voňalo. Bola to vôňa nádeje, že prichádzajú lepšie časy. Akoby v tej chvíli všetky udalosti uplynulého roka konečne zapadli na svoje miesto a rozhodli sa pre pokojný odpočinok v mojich spomienkach. A ja som zrazu pocítila, že je všetko opäť presne tak, ako má byť. Okrem toho som konečne prišla na to, ako sa bude volať moja prvá kniha a o čom bude, čo je vec, na ktorú sa snažím prísť odkedy som mala pätnásť. Teda oficiálne to nebude prvá kniha, keďže na prvom stupni základky som napísala jednu (no záhadne sa stratila) a na druhom stupni druhú (z ktorej však existuje len jeden jediný výtlačok v druhej polici mojej knižničky). 

Z mojich ďalších hlbokých myšlienok, ktoré si však už teraz absolútne nepamätám, ma vytrhol Rufus  na druhom konci vodítka nenápadnými náznakmi toho, že už je hotový a môžme ísť. A tak sme šli, pretože po venčení je vždy večera a to je pre neho najdôležitejšia minúta dňa. V tú sobotu dostal cestoviny a konzervu (takú tú, čo vonia ako paštika a vy pri nej vždy premýšľate, či tak aj chutí), takže to zvládol asi za tridsať sekúnd. Neviem, veľmi som nevnímala, pretože som vám chcela napísať tieto slová.

Chcela som s vami zdieľať môj príbeh prvého júna.


1 komentár

  1. Veľmi dobré.. nepoznám ťa osobne, ale mám z toho pocit, že toto je tvoj skutočný hlas. :) inak možno raz budeme kolegyne, len ja som ešte stále neprišla na to, o čom presne bude moja kniha :D

    OdpovedaťOdstrániť